Hrá videohry

Deň pred Silvestrom sme s priateľom mali menšiu hádku. Mám problém s tým, že na môj vkus veľmi hrá videohry. Respektíve na úkor ma a zdá sa mi, že ho nejako nič iné nezaujíma. Keď s ním niečo robím, alebo niekam ideme, tak je na ňom poznať, že by radšej zostal doma a hral a koľkokrát dosť protestuje, keď má niekam ísť. Mňa to mrzí, pretože spoločne strávený čas považujem za prioritu a túto prioritu a nejakú snahu vo vzťahu mám iba ja. Lenže ja si to musím vynucovať a to nechcem, Chcem aby so mnou trávil čas rád a dobrovoľne, ale keď nič nepoviem, tak nič neurobí. Vážne ma to štve, ale netuším, čo s tým robiť.

Keď sa o tom snažím hovoriť, tak si melie svoju a vlastne je potom jedno aké argumenty mám, pretože podľa neho chcem jednoducho, aby prestal hrať úplne – čo nechcem. Chcem len aby sa venoval aj mne a snažím sa riešiť svoje pocity a dohodnúť nejaký kompromis, ale nikam to nevedie. Celkom ma to mrzí, pretože potom začínam mať naozaj veľký pocit toho, že mu na mňa nezáleží a že by bol najradšej bezo mňa. Asi nemusím hovoriť, ako veľmi ma to ubíja a trápi. Po nociach plače, je mi z toho zle. V poslednej dobe sa podľa môjho názoru chová bezohľadne. Predsa keď niekoho milujem, tak a ním chcem tráviť čo najviac času.

Neviem, či som zlá, alebo čo sa deje. Ale premýšľam nad tým, že by som si zaslúžila niekoho, kto by si ma vážil. Nechcem byť stále „tá druhá“. Nechcem sa cítiť osamelá. Najhoršie je na tom to, že aj keď sme vo vzťahu a vlastne by som sa tak vôbec nemala cítiť, tak sa tak cítim. A to ma na tom najviac štve. Chalani o mňa majú veľký záujem a na rozdiel od neho sa správajú úplne inak. Chceli by mi dať svoj čas, lenže ja som doňho jednoducho šialene zamilovaná, to je tým najväčší problém. Najväčší problém toho všetkého. Lenže zároveň takýmto spôsobom nechcem žiť navždy. Strašne ma to štve, vôbec neviem, ako to s nami bude ďalej.